filtreaoleje

Eddie Irvine: životopis, kariéra v F1, zaujímavosti a štatistiky

02.03.2025

6 min. čítania.

Pre niekoho bol rebelom, pre iných pretekárom s poriadnym kusom sebavedomia. Eddie Irvine rozhodne nepatril medzi nudné postavy F1 a hoci sa v nej neohrial príliš dlho, zanechal v štatistikách určite nezabudnuteľnú stopu. V nasledujúcich riadkoch sa pozrieme na jeho profesionálny životopis aj najväčšie úspechy.

Narodenie, detstvo a pôsobenie vo Formule 3 a 3000

Eddie Irvine sa narodil 10. novembra 1965 v meste Newtownards a už ako chlapec bol obklopený svetom motorizmu. Jeho otec, Eddie Irvine starší, ho totiž od malička brával na preteky a inšpiroval ho tak k tomu, čo znamená pretekanie.

Hoci pôvodne išlo len o zábavu a spoločný čas na trati, veľmi rýchlo sa ukázalo, že mladý Eddie má prirodzený talent na rýchlosť a skvelý cit pre predbiehanie. Prvé úspechy ho nabudili natoľko, že po skončení školy začal všetku pozornosť venovať pretekaniu a hľadal spôsoby, ako sa presadiť vo svete rýchlosti, oleja a benzínu.

V juniorských sériách sa Irvine objavil na úvod 80. rokov vo Formule Ford, konkrétne v roku 1983. Tu si získal rešpekt sebavedomou jazdou, pričom práve jeho vrodené sebavedomie mu pomáhalo lepšie zvládať stresové situácie na trati.

Po dobrých výsledkoch nasledoval prechod do britskej Formuly 3 v roku 1988, ktorá bola v tejto dobe mimoriadne rýchla a skvelá pre vysokú konkurenciu.

Po stabilných výkonoch v britskej Formule 3 sa rozhodol pre odvážnejší krok a zamieril do Formuly 3000, kde vstúpil v roku 1989. O rok neskôr už zasadol do monopostu Jordan. V ňom dokázal vyhrať na pretekoch v Nemecku a celkovo skončil tretí. V roku 1991 prestúpil do japonskej Formule 3000, kde vydržal ďalšie tri roky.

Vstup do Formuly 1 v Jordane a prvé sezóny do 1995

Eddie Irvine sa prvýkrát predstavil vo Formule 1 na Veľkej cene Japonska 1993, kde ho ako nováčika na posledné preteky sezóny angažoval práve Jordan.

Jeho premiéra bola viac ako vydarená. Do cieľa dorazil na 6. mieste a pripísal si prvé body v kariére. Nezostal však len pri tom, pretože hneď sa dostal do stretu s Ayrtonom Sennom, ktorý mu vyčítal príliš riskantnú jazdu. To však ukázalo, že Irvine sa nebojí ani najväčšieho z mien štartového poľa a je pripravený bojovať o miesto na výslní.

V nasledujúcej sezóne tak Irvine pokračoval ako plnohodnotný jazdec Jordanu, tentoraz po boku Rubensa Barichella. Hneď v úvodnej Veľkej cene Brazílie sa ale zaplietol do hromadnej kolízie, ktorá ho stála trojzávodný trest a prerušila jeho rozbeh.

Po návrate sa ale rýchlo dostal do formy a v priebehu sezóny a pripísal 6 bodov. V roku 1995 už ukázal svoj potenciál naplno, predvádzal stabilnejšie výkony a v Kanade si dokonca vybojoval svoju prvú pódiovú priečku, keď skončil tretí. Týmto na seba ešte viac upriamil pozornosť a do celkového hodnotenia si pripásal až 6 bodov.

Na konci sezóny už bolo jasné, že Eddie Irvine má za sebou perfektné výsledky a pred sebou ešte lepšiu budúcnosť. Naučil sa pracovať tímovo, zvládal tlak médií a formoval svoj charakteristický štýl. Otázkou tak bolo, kde bude pokračovať.

Najlepšie roky? 1996 až 1999 vo Ferrari a vicemajster

Odpoveď na to dal tím F1 z Talianska, Ferrari. Irvine sa v roku 1996 pridal k Michaelovi Schumacherovi a spolu mali vytvoriť neporaziteľnú dvojicu.

V úvodnej sezóne bol síce v tieni slávnejšieho kolegu, no získal skúsenosti s technicky špičkovým monopostom a učil sa fungovať v prostredí popredného tímu. Ferrari vtedy túžilo po návrate na vrchol a hoci hlavným ťahúňom bol Schumacher, Irvine neraz zachraňoval situáciu. V tejto sezóne si však pripísal dokopy iba 11 bodov.

V roku 1997 sa už Ferrari významne zlepšilo a bojovalo pravidelne o prvé priečky. Z toho vyplývali aj lepšie štatistiky Irvina, ktorý získal celkovo 24 bodov a súčasne sa vypracoval na cenného tímového hráča. V roku 1998 to potvrdil a body znásobil.

Kým v sezónach od roku 1996 až do roku 1998 bolo jeho hlavnou úlohou podporovať Schumachera v boji o titul, sezóna 1999 bola pre Eddieho prelomová. Po ťažkom zranení Schumachera v Silverstone musel prevziať rolu lídra tímu a zabojovať o titul. V súbojoch s Mikom Häkkinenom z McLarenu dosiahol niekoľko víťazstiev.

Vďaka konzistentným výkonom si udržiaval šancu na titul až do posledných pretekov, kde mu však nakoniec unikol o jediný bod. Záver sezóny bol tesný a Irvine sa stal vicemajstrom sveta, čo mu znova zvýšilo sebavedomie a otvorilo nové možnosti.

Záver kariéry F1 v Jaguári, čo robil po nej a štatistiky

Tie sa rozhodol využiť a po skončení sezóny 1999 opustil Ferrari a zamieril do nového tímu Jaguar Racing. Ten vznikol z dovtedajšieho Stewart Grand Prix a Irvine mal ako skúsený pretekár a čerstvý vicemajster sveta pomôcť Jaguaru v kolotoči F1.

Napriek očakávaniam však realita ukázala, že to nebude ľahké. Jaguár vôbec nepatril k najsilnejším a Irvine musel bojovať s nedostatkami monopostu.

Napriek slabej výkonnosti auta ale dosiahol aj niektoré zaujímavé výsledky. V sezóne 2000 si pripísal 4 body, o rok neskôr získal v Monaku 3. miesto, čo bolo prvé pódium pre Jaguar a súčasne jeden z vrcholných momentov Irvina v novom tíme. Ani v nasledujúcej Veľkej sezóne 2002 sa však mu nepodarilo výraznejšie posunúť.

Stihol však pridať aspoň ďalšie pódium v Monze. Po tejto sezóne sa rozhodol z Formuly 1 nadobro odísť, keďže v Jaguári už nevidel priestor na boj o tie najvyššie priečky. Po ukončení kariéry sa Irvine venoval hlavne podnikateľským aktivitám.

Investoval do nehnuteľností v Severnom Írsku, v Taliansku či na Floride, rozbehol aj pár televíznych show a objavil sa aj v úlohe komentára. Počas svojej kariéry v F1 nastúpil Eddie Irvina celkovo na 148 pretekov, zaznamenal 4 víťazstvá, 26 umiestnení na stupňoch víťazov a tým najcennejším je titul vicemajstra sveta v 1999.

Zdieľať článok na Facebooku